Aj keď novo získané genómy sú
ešte len predbežné, vedci dokázali porovnať kľúčové gény zahrnuté
v pokožke, farbe očí, strave a imunitnom systéme, ktoré porovnali
s prvými farmármi a modernými Európanmi. Vďaka nim prišli na to, že
modré oči sa môžu hodiť aj k tmavej pokožke. Tiež zistili, že Julio
a Rodrigo mali relatívne silný imunitný systém a ten bol schopní
bojovať s ochoreniami ako tuberkulóza, pneumónia a malária, ktoré
pravdepodobne ľudia dostali od zdomácnených zvierat. Zo 40 preskúmaných génov
zahrnutých v imunite bolo 24 (60%) podobných s modernými Európanmi.
Prispelo poľnohospodárstvo k svetlej pokožke?
Nás však zaujíma Juliova
a Rodrigova strava, ktorá, keďže boli lovci-zberači, bola založená na
mäse, orgánoch a divokých rastlinách. Podľa genetika Carlesa Lalueza-Foxa
z Univerzity v Barcelone, ktorý viedol výskumný tím, Julio a Rodrigo
nemali svetlú pokožku práve kvôli ich strave. Adaptácia v podobe svetlej
pokožky nastala pravdepodobnejšie u farmárov a bola odpoveďou na zvýšenú
potrebu po vitamíne D, pretože svetlá pokožka ľahšie absorbuje UVB lúče zo slnečného žiarenia.
Prví farmári nekonzumovali veľa
mäsa, rýb a vajec, preto sa museli spoľahnúť na slnečné žiarenie. Naopak
Julio a Rodrigo získali väčšinu vitamínu D z konzumácie veľkého množstva
mäsa, takže nepotrebovali svetlejšiu pokožku. To znamená, že možno nie zemepisná
šírka, ale strava hrala rozhodujúcu úlohu v kožnej depigmentácii.
Stihli sme sa adaptovať na stravu farmárov?
Ďalší dôležitý objav je ten, že
Julio a Rodrigo mali ešte v „plienkach“ svoje gény pre trávenie škrobu a mlieka,
ktoré sa stali hlavnými potravinami farmárov. Tu však prichádza dôležitá
otázka, a to „do akej miery sa Európania adaptovali na konzumáciu obilnín,
strukovín, mlieka a mliečnych výrobkov?“
Rozvoj poľnohospodárstva začal
len pred asi 11 000 rokmi na Blízkom východe a do Európy naplno
prenikol len pred asi 5 000 rokmi (6, 7).
Prvé objavy sa datujú spred 8 500 rokov na území súčasného Grécka a Bulharska.
Jednou z najlepšie študovaných farmárskych kultúr je Linearbandkeramik
(LBK), ktorá vznikla na území súčasného Maďarska pred asi 7 500 rokmi
a rozšírila sa v priebehu 500 rokov až na územie dnešného Paríža a
Ukrajinu (8).
Medzitým LBK osídlili aj Českú
republiku (Vedrovice), Rakúsko, Nemecko a tiež územie súčasného Slovenska
(9).
Pozostatky (62 tiel) LBK sa našli v Nitre a sú staré asi 7 100
až 7 000 rokov. Od týchto dátumov sa
z európskych lovcov-zberačov začali postupne stávať viac pestovatelia
a pastieri a pred asi 3 000 rokmi už nebolo veľa lovcov-zberačov
v Európe (10).
Preto prichádza ďalšia otázka,
„je 5 000 až 8 500 rokov dostatoční čas na adaptáciu na nové
potraviny?“
Obe vyššie zmienené otázky sú
v podstate totožné a odpoveď na ne bude rovnaká. Preto poďme nájsť
odpoveď.
Aj po viac ako 7 000 rokoch,
odkedy nás Julio a Rodrigo opustili, niektorí odborníci predpokladajú, že väčšina populácie má nejaký druh intolerancie
na pšenicu (nie priamo celiakiu), pričom väčšina z nich o tom
ani nevie. Mnohí majú tiež bez ich vedomia intoleranciu na kazeín, hlavnú
bielkovinu v mlieku. Vďaka obom týmto zložkám môžu títo ľudia trpieť tzv. priepustným
črevom (leaky gut), ktoré vedie k rozvoju autoimúnnych ochorení a najčastejšie
sa prejavuje problémami ako:
- Chronická únava
- Depresia
- Problémy s chudnutím
- Zápcha
- Chronické bolesti hlavy, svalov a kĺbov
Takže nič príjemné. Tiež sa
odhaduje, že celosvetovo až 2/3 ľudí v dospelosti nedokážu tráviť mlieko, kvôli
nedostatku enzýmu laktáza (11),
ktorého produkcia sa u nich pribúdajúcim vekom stráca. Takíto ľudia majú
po konzumácii mlieka a niektorých mliečnych výrobkov problémy
s nafukovaním, plynatosťou, kŕčmi v bruchu a hnačkou (12). Opäť
nič príjemné.
Z toho vyplýva, že ani 8 500
rokov pravdepodobne nemusí byť dostatočný čas na adaptáciu. Podľa niektorých vedcov
sa v skutočnosti ľudské gény výrazne nezmenili za posledných 40 000 až
50 000 rokov, čo by vysvetľovalo nedostatočnú toleranciu mnohých ľudí na
škroby a laktózu, ako aj ľahké chudnutie či zlepšenie zdravotného stavu,
ktoré veľké množstvo ľudí zažíva po vynechaní týchto potravín, najmä tých
s obsahom lepku. Nehovoriac o pandémii inzulínovej rezistencie alias
glukózovej intolerancie, ktorá v súčasnosti vládne vo svete.
Adaptácia pravdepodobne nastala
len u tých ľudí, ktorých predkovia boli prví farmári a tisícky rokov
ich predkovia pravidelne konzumovali tieto potraviny. Lenže kto z nás má
takéto „lepšie gény“?
Máme gény až z troch populácií?
Vedci predpokladajú, že vplyvom farmárčenia
vznikli v Európe až 3 geneticky rozdielne skupiny ľudí, ktoré v súčasnosti
predstavujú európsku populáciu (13). Jedni boli
pravekí severní euroaziati (Ancient North Eurasians - ANE), ktorí sú viac
blízki paleotickým Sibírčanom, než súčasnej populácii. Asi 20% Európanov má
gény po ANE, ktorí neskôr pravdepodobne prepožičali svoje gény aj pôvodným Američanom
(14).
Ďalšia skupina boli lovci-zberači
zo západu (West European Hunter-Gatherers - WHG), ktorí prispeli svojimi génmi
ku všetkým Európanom, ale nie k blízkej východnej populácii. Najviac génov
prepožičali dnešným severným Európanom, ktorí majú až do 50% pôvodu od
WHG.
Pôvod z východu mali len prví
európski farmári (Early European Farmers - EEF), ktorí získali nejaké gény aj od
WHG. Pravdepodobne vďaka intímnemu zbližovaniu prvých farmárov prichádzajúcich
do strednej Európy s miestnymi lovkyňami-zberačkami (15).
Gény po EEF sú medzi dnešnými Európanmi nerovnomerne rozšírené a siahajú od 30%
v Baltiku (Litva, Lotyšsko, Estónsko), až po 90% v Stredozemí. Jedna
predchádzajúca štúdia (16),
ktorá však použila model len s dvoma populáciami, uvádza výskyt génov po
EEF 11% u Rusov a 95% u Sardínčanov (Taliansko). Všeobecne sa
EEF podobajú viac na dnešných južných Európanov.
Obe populácie, WHG a EEF,
majú len veľmi málo génov od ANE, čo naznačuje, že ANE neboli príliš rozšírení
v strednej Európe v časoch, kedy sa začalo rozširovať
poľnohospodárstvo v Európe. Avšak gény po ANE boli prítomné minimálne u niektorých
Európanov (škandinávski lovci-zberači) už pred asi 8 000 rokmi.
Nás však zaujíma najmä výživa. Podstatnou
informáciou z jej pohľadu je počet kópií génov pre slinnú amylázu (AMY1),
čo je enzým tráviaci škroby. Ten bol nasledovný:
- ANE – 6
- WHG – 13
- EEF – 16
Pre porovnanie, populácie
konzumujúce viac škrobov majú v priemere 7 kópií génov pre AMY1
a populácie s menšou konzumáciou škrobov majú 5 kópií (17). Takže počet kópií
u našich troch populácií bol pomerne vysoký. A to aj vzhľadom
k tomu, že skúmané pozostatky ANE a WHG mali asi 8 000 rokov
a EEF asi 7 500 rokov, čo bol začiatok príchodu poľnohospodárstva do
Európy. To naznačuje, že tieto populácie mohli pravidelne konzumovať rôzne
druhy hľúz.
Ďalšou zaujímavosťou je, že
populácie EEF a WHG nedokázali v dospelosti tráviť mlieko (informácie
o ANE neboli uvedené). Podobný výsledok priniesla aj iná štúdia, ktorá
skúmala DNA z 53 tiel starých asi 5 000 rokov a objavených v
blízkosti južného francúzskeho mesta Treilles (18). Podľa tejto analýzy,
ľudia z Treilles nemali kľúčové gény (alela 13910T) pre produkciu laktázy,
ktoré má v súčasnosti asi 43% Francúzov. Aj keď pred asi 8 000
rokmi ešte neboli tieto gény veľmi rozšírené ani v Škandinávii
a u prvých farmárov (čo dokazuje aj neschopnosť tráviť mlieko u EEF a
WHG), v súčasnosti sú veľmi rozšírené v severnej, strednej a západnej
Európe.
Táto štúdia teda naznačuje, že
komunita z Treilles mala pôvod skôr zo Stredozemia než zo strednej Európy,
kde farmári chovali viac kravy, zatiaľ čo stredozemskí farmári skôr chovali
ovce a kozy a pili fermentované mlieko, ktoré má oveľa menej laktózy.
Spomeňme si však ešte aj na Julia
a Rodriga, ktorí pochádzali z juhu a tiež nedokázali tráviť
mlieko a ani škroby, keďže žili pred 8 000 rokmi. Podľa vedcov sa Julio
a Rodrigo paradoxne podobajú viac na severných a stredných Európanov
než južných, aj keď ich gény sa objavili aj inde, konkrétne v Poľsku,
Litve, Nemecku a Veľkej Británii. Všeobecne vedci tvrdia, že gény farmárov
po celej Európe „vyzerajú rovnako“ a to isté platí pre gény
lovcov-zberačov, ktorých gény roztrúsené po Európe tiež „vyzerajú rovnako“, čo
je opak toho, čo by sme mohli očakávať z pohľadu samotnej geografie (3).
Okrem toho sa u Julia a
Rodriga našli ornamenty zo zubov jeleňa, čo podľa vedcov naznačuje, že
prehistorickí lovci-zberači boli geneticky aj kultúrne súdržná populácia
(nielen malé tlupy), ktorá bola rozšírená po Európe ešte pred príchodom
farmárov. Tieto objavy by podľa vedcov mohli vysvetliť, prečo boli
prehistorickí lovci-zberači schopní spolunažívať s prvými farmármi počas niekoľko
tisícročí, než sa stratili zo scény. Tiež to znamená, že nielen farmárčenie
pomohlo vytvoriť základy pre rozvoj modernej spoločnosti, ako sa pôvodne
predpokladalo (19).
Sú Európania dostatočne adaptovaní na obilniny a mlieko?
Poďme si to nejako celé zhrnúť
a dať do súvisu. Pokiaľ vy alebo vaši predkovia pochádzate z južnej
Európy a Stredomoria (Španielsko, Taliansko, Grécko), prípadne
z Blízkeho východu (arabské štáty), pravdepodobne budete lepšie tolerovať
obilniny a iné škrobovité potraviny. Tiež pre vás môžu byť vhodnejšie
fermentované mliečne výrobky ako kefír, jogurt, zakysanka a syry.
Pokiaľ naopak máte korene
v severnej, strednej a západnej Európe (Slovensko, Poľsko, Škandinávia,
Rusko, Veľká Británia), tak budete pravdepodobne zvládať aj samotné mlieko. Čím
vyššie však máte korene (Škandinávia, Rusko), tým pravdepodobnejšie pre vás
obilniny nie sú najlepšou voľbou.
Západné štáty ako Nemecko
a Francúzsko sú pravdepodobne niekde v strede. Na jednej strane majú
silnú poľnohospodársku tradíciu, ale zároveň nie každý Nemec a Francúz je
adaptovaní na farmárske potraviny.
V konečnom dôsledku je
dnešný svet už veľmi „prekombinovaný“ a jednotlivé gény sú roztrúsené po
celom svete. Preto je veľmi ťažké určiť, kto presne je, a kto nie je
geneticky vybavení na konzumáciu týchto potravín. Takže vám zostáva metóda pokus
omyl. V každom prípade by sme sa však mali pozrieť na druh obilnín
a mlieka, aké naši predkovia konzumovali.
Aké obilniny a mlieko konzumujete?
Pokiaľ prví farmári konzumovali napríklad
pšenicu, tak konzumovali tradičné odrody pšenice
(Emmer, Einkorn), ktoré postupne vymizli s príchodom prvej zelenej revolúcie. Tieto nové odrody
(dwarf) síce zvýšili výnosnosť obilnín, ale znížili obsah živín v týchto
potravinách, pričom obsah antinutrientov sa veľmi nezmenil (20, 21). Nové odrody pšenice
navyše obsahujú zvýšené množstvo lepkového peptidu glia-α9 (22), ktorý sa takmer nenachádza v starých odrodách. Ľudia
s celiakiou reagujú najviac práve na glia-α9, takže nové odrody pšenice
majú väčšiu schopnosť spôsobovať celiakiu a sú oveľa toxickejšie než
tradičné odrody (23).
Navyše, naši predkovia inak
spracovávali obilniny a dlhé tisícročia konzumovali celé zrno aj
s klíčkom, otrubami a endospermom.
Až príchod oceľových valčekov pre mletie pšenice okolo roku 1880 odstránil
endosperm od klíčku a otrúb a vytvoril rovnomerne malú veľkosť častíc,
čo výrazne zvýšilo glykemický index pšeničných výrobkov (24).
Vďaka pôvodným kamenným mlynom na
pšenicu získali prví poľnohospodári celú výživovú hodnotu. Tú získali aj vďaka
postupom, ktoré obilniny a strukoviny zbavovali antinutrientov (kyselina
fytová, lektíny, inhibítory proteázy, atď.), čo sú látky, ktoré zabraňujú
vstrebávaniu živín ako zinok, železo, horčík či vápnik a môžu spôsobiť
autoimúnne ochorenia (lektíny). Medzi tieto postupy patrí namáčanie, klíčenie,
fermentácia (kvasenie) či varenie (25).
Klíčenie dokonca niekoľko až stonásobne môže zvýšiť obsah vitamínov
v obilninách a strukovinách. Fermentácia zasa dokáže rozložiť lepok
až tak, že by ho mohli skonzumovať aj celiatici bez príznakov.
V dnešnej dobe je však napríklad žitný (ražný)
chlieb z prírodného kvásku skôr zriedkavosťou, než pravidelnou súčasťou
jedálnička. Nehovoriac o klíčkoch či fermentovanej sóji. To znamená, že
súčasná pšenica či iné obilniny, rovnako ako výrobky z nich, sa nedajú porovnať
s obilninami, ktoré konzumovali naši predkovia (26). Tie staré odrody boli
oveľa výživnejšie a naši predkovia ich vhodne upravovali
a konzumovali čerstvo namleté, čím si sprístupnili potrebné živiny.
Dnešné celozrnné obilniny sú podvyživené
a väčšinou nijako neupravené, takže nielenže nedodajú telu potrebné
živiny, ale ešte ich aj vo väčšej miere z tela odoberú vplyvom antinutrientov.
Nehovoriac o zvyškoch toxických pesticídov, ktoré sa nachádzajú v obaloch
zŕn ako výsledok monokultúrneho pestovania obilnín. Pesticídov sa síce môžete
zbaviť rafináciou obilnín, ale vtedy vám zasa neostanú žiadne živiny
a jediné čo získate, je mŕtva potravina s vysokým glykemickým indexom
a náložou.
Pozrime sa aj na mlieko
a výrobky z neho. Naši predkovia nekŕmili svoje zvieratá krmivami
s obsahom GMO a pesticídov
a určite im nepichali hormóny a nedávali antibiotiká, aby ich
zvieratá zvýšili produkciu mlieka alebo rýchlejšie priberali. Prípadne aby
zakryli ich zdravotné problémy, alebo sa rovno vyhli týmto problémom. Tiež
neustále nedojili mlieko z tehotných kráv, ktoré majú vyššiu hladinu
estrogénov (čo môže podporiť rozvoj rakoviny u konzumentov) a vyššiu
produkciu mlieka (27).
Naopak, ich zvieratá sa pásli na
rozsiahlych zelených pastvinách, kde mali dostatok kvalitnej stravy, vody,
slnka a pohybu. Tieto pastviny neboli navyše zaťažené pesticídmi
a inými toxínmi, ktoré sa môžu na dnešných trávach vyskytovať. Zvieratá
prvých farmárov mali tiež dostatok lásky od svojich pánov, pretože boli pre
nich dôležitý zdroj obživy a tak sa o nich patrične starali. Všetky tieto
faktory výrazne zvýšili výživovú hodnotu mlieka od takýchto zvierat.
Ďalším výrazným rozdielom bolo
spracovanie mlieka. Prví pastieri pili výlučne surové mlieko a vyrábali
mliečne výrobky zo surového mlieka, ktoré vydržali čerstvé len pár dní. Takto
si zachovali všetky živiny, enzýmy a imunitu podporujúce látky
(imunoglobulíny). Je síce pravdepodobné, že niektoré mliečne výrobky mohli
pochádzať aj z prevareného mlieka, aby vydržali dlhšie, alebo pretože si
to vyžadoval proces výroby (tvaroh, niektoré syry, atď.), ale väčšiu časť
predstavovali surové mliečne výrobky. Takže žiadne pasterizované, homogenizované
alebo trvanlivé mlieka, ktoré neobsahujú množstvo prospešných živín,
neexistovali. Navyše, ako som uviedol vyššie, farmári zo Stredozemia a východu
pili veľa fermentovaného mlieka s nižším obsahom laktózy, ale zato vyšším
obsahom probiotík.
Čo nám z toho všetkého
vyplýva?
No určite nie to, že si musíte
zistiť svoj pôvod, aby ste vedeli, či môžete jesť obilniny, strukoviny
a mliečne výrobky. Pokiaľ nemáte nadváhu a zdravotné problémy ani
napriek vysokej konzumácii pečiva, sladkostí a iných sacharidov, pravdepodobne
ste dostatočne citliví na inzulín (deti sem nepočítam) a aspoň dočasne
môžete konzumovať viac škrobov. Máte proste „lepšie gény“ (ja ich nemám). Pokiaľ
dokážete pohodlne tolerovať mlieko a mliečne výrobky (čo ja dokážem), tak si
ich môžete dopriať častejšie. ALE!!!
Toto veľké ALE hovorí, že pokiaľ
máte jedny, druhé, alebo obe „lepšie gény“, v každom prípade konzumujte aspoň
celozrnné obilniny v organickej kvalite a vyhnite sa pšenici.
Zostaňte radšej pri špalde, ovse, pohánke, raži, jačmeni, quinoe či hnedej
ryži, ktoré môžete doplniť o strukoviny, kukuricu (nie GMO)
a zemiaky, alebo radšej sladké zemiaky (batáty, jamy) a iné hľuzy ako taro, maniok (yuca, cassava,
vyrába sa z neho aj tapioka),
pokiaľ k nim máte prístup. Všetky tieto plodiny konzumovali naši
predkovia, aj keď na rôznych miestach. A aby som nezabudol, jedzte ich
s mierou a aspoň si ich predtým na 24 hodín namočte do studenej vody
a ideálne nechajte naklíčiť
alebo fermentovať.
Pokiaľ máte radi mliečne výrobky
(ako aj ja), doprajte si najmä surové mlieko a surové mliečne výrobky, ideálne
ovčie a kozie nepasterizované syry a jogurty. Výnimkou môžu byť niektoré
pasterizované syry ako parmezán, gouda či tučný alebo jemný tvaroh. Tiež
si môžete dopriať kravský probiotický jogurt (ideálne smotanový), zakysanku,
kefír a acidofilné mlieko, ale hľadajte plnotučné verzie. Vhodná je tiež
smotana (aspoň 30%), ale mala by byť aspoň nehomogenizovaná.
Čo je však najdôležitejšie,
snažte sa kupovať výlučne výrobky od malých farmárov, ktorí garantujú, že ich
zvieratá sú chované tradičným spôsobom bez GMO, hormónov a veľkého
množstva antibiotík. Takéto výrobky našťastie nájdete
na Slovensku takmer všade.
Prípadne niekoľko „GMO free“ produktov
nájdete aj v supermarketoch.
Zhrnutie
Pred 11 000 rokmi na Blízkom
východe a pred 8 500 rokmi v Európe sa začal jeden obrovský
genetický posun. Z lovcov-zberačov sa začali postupne stávať
poľnohospodári a pastieri, čo výrazne zmenilo našu stravu, správanie,
zvyky, kultúru, zdravie alebo dokonca výšku a telesnú stavbu (28). Aj keď sa to môže
zdať ako dlhá doba, tak z pohľadu asi 7 miliónovej evolúcie človeka je to
len kvapka v mori, ktorá stále neovplyvnila veľkú časť ľudí na našej
planéte. Preto v žiadnom prípade nie je chlieb (alebo mlieko v dospelosti)
naša základná potravina. Tou sa stal len pred pár evolučnými „pľuvancami“,
ktoré zatiaľ nehrajú veľkú rolu v evolúcií.
Predstavte si napríklad, že by
ste Juliovi a Rodrigovi pred 8 000 rokmi tvrdili, že „chlieb náš
každodenný“. Asi by ste už mali oštep v hlave J, alebo v tom
lepšom prípade by im zachutil a spriatelili by sa s vami. Osobne
tipujem druhú variantu a nepochybujem o návykovej chuti pečiva.
To samozrejme neznamená, že
chlieb alebo mlieko musia byť zdraviu škodlivé, ale pokiaľ nepatríte k
„vyvoleným“, tak pre vás nie sú najvhodnejšie, najmä nie v dnešnej podobe.
Preto hľadajte kvalitu a jedzte skutočné jedlo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára